Stretla som ho v útulnej kaviarni na Hviezdoslavovom námestí, v srdci Bratislavy. Slnko presvitalo cez okná, vytvárajúc príjemnú atmosféru, ktorá priam nabádala k rozhovoru. Volal sa Juraj a jeho úsmev, ako sa neskôr ukázalo, dokázal roztopiť aj to najchladnejšie srdce. Počula som jeho smiech a oči mi zažiarili, akoby sa v nich odrážali všetky farby dúhy.
Naše prvé rande bolo ako vystrihnuté z romantického filmu. Prechádzka po nábreží Dunaja, s vôňou horúcej čokolády v rukách, a potom dlhé rozhovory pod hviezdami, až do skorého rána. Odrazu mi bolo jasné, že Juraj nie je len niekto, s kým si rada poviem o obyčajných veciach. Vďaka nemu som začala vidieť svet v úplne nových farbách, kde každodenný život bol akýsi dobrodružný.
Kulmináciou našej lásky bol moment, keď mi Juraj kľačal na kolene priamo pod Bratislavským hradom. Zaznelo to klasické "Vezmeš si ma?", s ktorým ruka v ruke prišlo aj to úžasné "Áno". Vedela som, že s ním chcem prežiť zvyšok svojho života. Povedala som áno, pretože som vedela, že Juraj je moja spriaznená duša, s ktorou chcem zdieľať nielen radosti, ale aj starosti.